Viňte ekonómov „slobodný trh, malé vlády“ a nie Keynesiánov…
Ako som už raz povedal „ľudia zo zlatého štandardu, sú svojim najväčším nepriateľom,“ píše Nathan Lewis pre New World Economics, v článku, ktorý pôvodne pochádza zo stránky Forbes.com.
Nie je veľmi dobrý nápad pokračovať v tomto archaickom zmýšľaní – nie ak chceme mať v budúcnosti fungujúce usporiadanie Stabilných Peňazí.
Povedať takéto niečo nie je dobrý spôsob ako si nájsť kamarátov. Ľudia nemajú radi ak im niekto podkopáva ich presvedčenia – hlavne takí ľudia, ktorý sa radi hrajú na expertov. Preto sa hrajme, že teraz ide len o môj bezvýznamný názor.
Môj bezvýznamný názor je, že v dvadsiatych rokoch nebol žiaden obrovský problém s monetárnym usporiadaním, keďže bol na počiatku Veľkej Krízy používaný zlatý štandard. Po Britskej devalvácii v roku 1931, ktorú do konca roka nasledovalo 22 ďalších devalvácií (z 54 krajín), sa vynoril úplne nový monetárny chaos, ktorý spôsoboval veľké ťažkosti pre tých, ktorí zostali v systéme zlatého štandardu.
Cieľom systému zlatého štandardu je udržať hodnotu meny v parite so zlatom – čiže použiť zlato ako štandard hodnoty, tak ako dnes mnohé meny používajú Euro alebo Dolár ako štandard hodnoty.
Robí sa to cez úpravy monetárnej bázy, podobným spôsobom ako dnes fungujú menové rady. Vieme, že meny zotrvali v parite so zlatom v rokoch 1929 – 1931 (a mnohé pokračovali aj po týchto rokoch), dokonca aj počas ťažkých okolností ako napríklad rozšírenému zlyhávaniu bánk, čo implikuje, že centrálne banky robili čo mohli na dosiahnutie cieľa.
Ak by zlato samo o sebe malo stabilnú hodnotu – tak ako vždy malo v predošlých piatich storočiach; alebo aspoň hodnotu dosť stabilnú na to, aby nespôsobovalo stavy podobné Veľkej Kríze – potom by na meny naviazané na zlato nemali žiaden vplyv rastúcej hodnoty meny („deflácia“) alebo klesajúcej hodnoty meny („inflácia“).
Veľká Kríza mala nemonetárny pôvod. Podľa mňa majú v tom najviac prsty celosvetová tarifová vojna a následný domáci rast daní.
Do približne šesťdesiatych rokov išlo o veľmi rozšírenú mienku. Obľúbené Keynesiánske vysvetlenie, hoci s veľa medzerami, nevinilo zlatý štandard z ničoho. Iba sa sťažovali, že zlatý štandard zabraňoval vládam v aplikovaní ich riešenia smiešnymi peniazmi. Približne také isté dôvody sú udávané dnes v Európe, kedy mnohí tvrdia, že vlády krajín ako Grécko by mali opustiť Eurozónu a devalvovať. Ale za problémy Grécka nevinia samotné Euro.
Namiesto toho ekonómovia zmýšľajúci spôsobom „malé vlády, slobodný trh“ sú jediní, ktorí vinia zlatý štandard. A sú to tí istí ekonómovia, ktorí v minulosti obhajovali ideál Stabilných Peňazí. Podľa mňa je to trošku perverzné. Identifikoval som päť základných tvrdení:
„Rakúsky spôsob“
Počas Veľkej Krízy bola istá „inflačná“ (úverová) bublina, ktorá spôsobovala rozruch a bola zámerne vyvolaná Federálnym Rezervným systémom. „Rakúsky spôsob vysvetlenia obchodného cyklu“ sa zameriava výhradne na manipuláciu peňazí centrálnou bankou. Hoci takéto vysvetlenie je určite platné v našom dnešnom svete voľných kurzov, ako sa teda mohlo zdať rozumným počas éry zlatého štandardu v dvadsiatych rokoch? Dokonca samotní „milovníci smiešnych peňazí“ – Keynesiánsky ekonómovia sa nahlas sťažovali, že by neboli schopní urobiť to, z čoho ich obviňovala Rakúska škola.
„Monetaristický spôsob“
Milton Friedman v podstate zobral nemonetárnu mieru – bankové depozity, alebo M2 – a naznačil, že to reprezentuje „monetárnu skratku“, čo mu slúžilo ako ospravedlnenie na jeho tvrdenia, že Federálny Rezervný systém si nerobil poriadne svoju prácu a že jeho politiky by mala byť oveľa viacej expanzívnejšia. Išlo v podstate o dôvod podporujúci devalváciu a voľne plávajúce kurzy, čiže výsledok je identický ako pri Keynesiánoch aj keď za použitia iného druhu logického uvažovania. Medzi rokmi 2010 a 2015, M2 v Grécku kleslo o približne 40%, zatiaľ čo nominálne HDP kleslo o 25%. A dôvodom toho nebola centrálna banka.
„Zlatý Štandard“
Ide o myšlienku, že so systémom „Zlatého Štandardu“ bežne používanom v dvadsiatych rokoch, bol nejaký problém. „Systém Zlatého Štandardu“ je v podstate menovým výborom. Menové rady, či výbory (používame aj dnes) sú vysoko spoľahlivé a nespôsobujú Veľké Krízy. A vlastne, menové rady, alebo aspoň základné operačné mechanizmy menových rád (transakcie v cudzej mene), boli tiež veľmi rozšírené pred rokom 1914. V roku 1913, iba tri významné krajiny – Spojené Štáty, Británia a Francúzsko – nepoužívali techniky „zlatého štandardu“.
„Obviňme Francúzsko“
Ide o mix nápadov spojených s veľkou akumuláciou zlata Francúzskou Banku v rokoch 1928-1932.
Kedy sa Centrálna Banka Francúzska vrátila v roku 1926 ku zlatu a prijala „zlatý štandard“ založený na Britskej libre a fungovali tak dva celé roky, pred tým ako sa vrátili k plnej konvertibilite v roku 1928. Banka potom zamenila cudzie meny za zlato a tak sa vrátili k normálnemu spôsobu fungovaniu, z pred roku 1914, kedy nemali žiadne devízy. Nemalo to žiaden efekt na hodnotu franku, ktorý bol naviazaný na zlato, alebo na hodnotu akejkoľvek inej meny, ktorá je tiež naviazanou na zlato, alebo na ponuku peňazí v akejkoľvek krajine, čo bolo presne potrebné na udržanie zlatého spojenia. To, že časť zlata bola v trezore francúzskej banke a nie v trezoroch niekoho iného, nezmenilo nič.
„Obrovský nárast hodnoty zlata“
Toto sa vo všeobecnosti pripisuje Gustavovi Casselovi a ľuďom, ktorí majú aj dnes podobné argumenty. Základná myšlienka je, že akumulácia zlata istými bankami (vrátane Centrálnej Banky Francúzska) zapríčinila rast ceny zlata. S vyšším dopytom to dáva zmysel. Ale isté banky kumulovali zlato od 1850 do 1960, začínajúc od ničoho a dostali sa k tomu, že mali vo svojom vlastníctve viacej ako polovicu vydolovaného zlata na svete, nič z toho nezanechalo žiaden dôkaz o tom, že by cena zlata postupne narastala. V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, aj po takmer osemdesiatich rokoch akumulácie, ceny komodít boli v porovnaní so zlatom dosť vysoké a hospodárstvo bolo zdravé. Ak by cena zlata vzrástla o určitú významnú hodnotu, očakávali by ste nižšiu cenu komodít a umierajúce hospodárstva. Okolo roku 1950, kedy držba zlata centrálnymi bankami dosiahla svoj vrchol (ako percento vydolovaného zlata), ceny komodít v porovnaní zo zlatom boli stále vysoké a hospodárstva boli stále zdravé. Celé storočie akumulácie zlata a nič sa nestalo. Nenastala žiadna dramatická zmena v správaniach sa centrálnych bánk okolo rokov 1929-1931, ktorá by mohla vysvetliť nárast ceny zlata, ktorý zničí svetovú ekonomiku.
Nanešťastie, počas vymýšľania všetkých týchto príbehov, ekonómovia, ktorí zastávajú „malé vlády a voľný obchod“, museli prekrútiť všetky svoje teoretické znalosti na to, aby mohli ich rozprávky fungovať. A tak v podstate nie sú schopní zariadiť, alebo spravovať systém zlatého štandardu v praxi, alebo dokonca porozumieť na čo by to bolo. Po dlhý čas „zlatí chlapci neboli pripravení na hlavný vysielací čas.“
Myslím si, že veci sa v dnešnej dobe majú oveľa lepšie. Máme jedných z najtalentovanejších a najschopnejších ľudí akých sme mali za mnoho posledných desaťročí. Niektorí z nich už teraz vykonávali poradenstvo Trumpovej kampani. Pravdepodobne, nič sa s tým nedá robiť, kým dnešné centrálne banky neurobia poriadok.
A potom budú ľudia pripravení hovoriť o tom, čo by malo nasledovať.
Zdroj: FinancialSense, Mises
